Išiel som si tak v Stredu na bicykli mojich, pomaly už obvyklých, 7.2 kilometra (podľa google maps) do práce. Keďže som na stáži vo Waršawe iba na tri mesiace, nechcelo sa mi do "rowera" (bicykel po poľsky) vrážať veľké peniaze. Kúpil som si starú favoritku, alebo, ako to Poliaci volajú - siodelko, zato značky Peugeot. Až na to, že má trochu vydraté gumy a treba mu doštelovať brzdy a farba tiež nie je to, čím by sa značka Peugeot chválila vo vytrínach svojich obchodov, mu nič nechýba. Normálny cestný bicykel, dokonca aj s funkčnou prehadzovačkou. Možno ste však už počuli o cestách v Poľsku. Že sú, ako sa hovorí "samá jama". Nie že by tomu na Slovensku bolo inak, no bohužiaľ tomu nie je inak ani v hlavnom meste Poľska. A keďže favoritky sa pred 10 rokmi (alebo koľko ten môj tátoš môže mať) nevyrábali s odpruženou vydlicou, nemusím vám hovoriť, ako tá moja, pomaly už obvyklá cesta do práce vyzerá. Jednoducho za tých 7.2 km som vždy vytrasený ako osyka.
A tak idúc a natriasajúc sa v Stredu ráno, som sa popri hrkaní a modlení sa, nech moje strety s premávkou ostanú len pri obšuchovaní môjho ľavého lakťa spätnými zrkadlami predchádzajúcich ma automobilov, dal do úvahy.
"Načo vlastne ľudia budujú kilometre a kilometre asfaltových ciest, keď nakoniec aj tak vždy skončia ako tie, ktoré poznáme z čias antických(samá jama)?"
Samozrejme, na určitú dobu, teda prvých pár rokov po "položení nového koberca" sa nie je na čo sťažovať - cesty sú bezchybné, doprava po nich rýchla a v rámci možností aj bezpečná (odliadnúc od všetkých variátov - od chodcov až po vodičov kamiónov), výhody sú neodškriepiteľné. Ale čo potom? Objavia sa prvé "výtlky", premávka sa spomaľuje a tep vodičov sa zrýchľuje, a približuje sa úrovni tepu vojakov pri cvičení na tankodrome.
Problém treba vyriešiť. Avšak nie položením nového koberca, ale vyplnením "výtlkov" malými koberčekami. Výsledok? Po uplynutí 4 ročných období máme na tom istom mieste tú istú, alebo dokonca väčšiu dieru.
Aha, čo to, precitým z mojej úvahy a zisťujem, že stojím pred železničným priecestím so spadnutými rampami a stojím vedľa toho pána na žltej Kawasaki ER6 čo ma pred chvíľou predbehol. Pred ním aj za ním zástup asi po 5 automobilov. A tak sa zmierujem s tým, že som sa nedobrovoľne ocitol v stáde čakateľov a pozorovateľov komédie, ktorú nám predvádzali miestny Waršawský železničiary- lokomotívou tlačia súpravu asi 20 prázdnych nákladných vagónov po koľajniciach do predu a dozadu, ako keby aj tie potrebovali pred vyštartovaním rannú rozvičku.
Tu si však moja fantázia popustila uzdu a informácie z predošlej úvahy začala aplikovať na svet, na ktorý som sa práve pozeral -
"Veď aj tá cesta, na ktorej stojíme a čakáme, je vlastne len koberec zakrývajúci zeminu pod ňou."
"A čo to oblečenie, čo mám na sebe? Koberce, ktoré zakrývajú moje telo a chránia ho pred zimou a inými nepriaznivými vplyvmi okolia. Dokonca ešte aj tá koža, ktorú mám pod tými kobercami, je len prírodný koberec, zakrývajúci moje orgány pred vyplvom vonkajšieho prostredia."
"A motorkár? Čo to má na hlave? KOBEREC!Špeciálne tvarovaný koberec, ktorý znižuje riziko usmrtenia pri páde alebo kolízii."
"A čo si to včera večer dávala na tvár moja spolubývajúca? Koberec mne neznámeho zloženia, ktorý má vyčistiť jej prírodný koberec od nečistôt. A čo si to dávala dnes ráno na tvár? Koberec, ktorý ju spravý akože krajšou a zapríčiní to, že večer si bude znova dávať na tvár koberec, ktorý ju má od toho prvého oslobodiť."
Ani som sa nenazdal a všade som zrazu videl koberce - cesta, sklo a plech na autách, tráva na poliach, lístie na stromoch, oblečenie na ľuďoch, farba na vagónoch,... .
A tu zrazu precitám - konččí sa ranné ranné predstavenie železničiarov, sprevádzané veselým šliapaním na plyn okolostojacich samochodov a jedného motocykla. Dokonca aj závory sa od radosti zodvihli do vzduchu.
A tak, ako člen náhodného obecenstva, sa tiež radotne dávam do šlapania do pedálov za mojim cieľom, zanechávajúc rannú kobercovú fantasmagóriu na rannom železničnom priecestí, s ospalou myšlienkou - mať tak lietajúci koberec!:)
